O tom, prečo treba ísť do Ľvova

Autor: Adam Znášik | 21.6.2019 o 20:07 | (upravené 22.6.2019 o 17:06) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  5913x

Ľvov je mesto na severozápade Ukrajiny, o ktorom ste už asi niečo počuli. Z viacerých dôvodov je celkom iné, ako by človek, ktorý o ňom veľmi netuší, očakával. A ak aj niečo očakávate, pravdepodobne vás príjemne prekvapí.

Pritom, všetko by nasvedčovalo tomu, že poloha, okolnosti a historické míľniky prispejú k tomu, aby nestál za zmienku podobne, ako iné mestá v okolí. Ľvov je centrom kraja nazývaného Halič a pri troche historického vedomia si isto spomeniete, že to nie je úplne kraj bezproblémový. Taký Timothy Snyder napísal o jeho pohnutých osudoch tisíce strán a nie je to veru pekné čítanie.

Ľvov na zelenej lúke založil Danylo, kráľ Haličsko-Volynskej Rusi. O storočie neskôr Halič pripojil k svojmu kráľovstvu Poliak Kazimír III. Veľký a nakoniec, po druhom delení Poľska  sa mesto ocitlo v Rakúsko-Uhorsku. Vtedy, aj zásluhou prvej železnice v regióne smerujúcej do Viedne, zažilo najväčší rozmach a vďaka tomu dnes vyzerá tak, ako vyzerá. Medzi tým sa ho snažili dobyť a sem tam aj dobyli Turci, Tatári, Švédi, Juraj Rákoci a aj všelikto iný. Po rozpade Habsburského impéria sa Ľvov a jeho okolie na chvíľu stali samostatnou ľudovou republikou, aby sa následne po niekoľkých ozbrojených konfliktoch a pogromoch vrátilo cez Sovietsky zväz naspäť do Poľska, kde vydržalo až do paktu Molotov-Ribbentrop. Keď si Poľsko rozdelili Hitler so Stalinom, Ľvov skončil na 2 roky v Sovietskom Zväze. Za tie 2 roky bratskej pomoci bolo deportovaných a popravených niekoľko desiatok tisíc Poliakov, Židov a iných buržoáznych živlov. Keď v roku 1941 napadli Nemci ZSSR, mnohí nemeckú armádu vítali ako osloboditeľov. Dlho to netrvalo, lebo tam, kde NKVD skončila, Einsatzgruppen pokračovali, akurát k Židom, Poliakom a buržoáznym živlom pribudli aj Ukrajinci a obete sa začali počítať v státisícoch. Z tretej najväčšej židovskej komunity v Poľsku (120 000), doplnenenej o (odhadom až) 200 000 židovských utečencov z celého Poľska zostalo po vojne okolo 300 ľudí.

Ale naspäť k tomu peknému.

Historické centrum je násobne väčšie, ako napríklad centrum Bratislavy a stredoeurópan má nutne pocit, že je tam doma. Mesto pripomína kombináciu toho najlepšieho, čo Rakúsko-Uhorsko urbanizmu ponúklo - miestami sa cítite ako vo Viedni, inde ako v Brne, občas v Bratislave, kde-tu ako v Terste a často aj podobne, ako v Banskej Štiavnici.

Napriek pohnutej histórii, v ktorej bola Halič vždy tak nejako v ceste najväčším a najbrutálnejším armádam, Ľvov zázrakom prežil druhú svetovú vojnu pomerne vcelku. Na rozdiel napríklad od Kyjeva alebo Varšavy, ktoré kompletne vyleteli do luftu (Kyjev aj viac ako raz). Potom prišiel druhý zázrak, možno ako odpustok za príkoria dôb minulých, z nejakého tajomného dôvodu sa vyhol aj sovietskym inžinierom a modernizácii s industriálnou tvárou.

Keďže je Ukrajina s drobnými prestávkami pre nádeje a očakávania väčšinu času od pádu železnej opony neveľmi funkčným štátom, mnoho vecí tu ešte aj dnes vyzerá, ako Slovensko v ranných 90-tych. Opravené námestie a blízke okolie striedajú rozbité domy a ulice obohnané vlnitým plechom a keď sedíte na káve a koňaku v jednej z tematických kaviarní (napr. v Pošte), strojom času sa prenesiete na bratislavské korzo v roku 1992. Platí to aj pre interiéry. Domy v centre sú často úplne netknuté, odkedy boli postavené. Autenticky rozpadnuté dvory, drevené schodiská, ktoré nikto neopravil posledných 200 rokov a preto si na nich viete živo predstaviť potulné ruské knieža s frajerkou, Wolanda s Azzazelom a aj neboráka, ktorého za nohu vlečú agenti NKVD radšej nechcete vedieť kam. Stropy často zdobia ešte pôvodné maľby a fresky, citlivo doplnené o olejový náter chrániaci stenu pred poškodením ostrými hranami kradnutého nábytku nejakého zmiznuvšieho živla.

Pôvodný Ľvov bol gotický, a postavili ho, ako býva v pekných mestách nášho svojstojného regiónu tradíciou, nemeckí kolonisti. V roku 1527 však takmer kompletne vyhorel kvôli požiaru, ktorý sa rozšíril z miestneho pivovaru. (K pivovarom sa dopracujem neskôr). Preto sa zo stredovekého Ľvova zachovali len Arménsky kostol, kostol Sv. Mikuláša a pár ďalších fragmentov. Nasledovala prestavba v renesančnom štýle, ktorú viedli majstri z Talianska a napokon, na prelome 19. a 20. storočia bolo centrum dotvorené majestátnym a naozaj vydareným viedenským Art Decom. Vďaka tomu je Ľvov naozaj, ale že fakt veľmi fotogenické a príjemné mesto, kde sa človek len ťažko necíti dobre.

Ako väčšina miest, aj Ľvov je mestom hlavne preto, že stál na obchodnej križovatke. Preto bol vždy naozaj multikultúrny, čo okrem kvalitného genofondu vedie aj k ďalšej pozitívnej externalite - dobrému jedlu a veľkému výberu tradičných nápojov. Židia, Poliaci, Ukrajinci, Arméni, Tatári ale aj všakovakí Saracéni nechali v meste svoju stopu. Niektorí mali aj celé vlastné štvrte - spoznáte ich podľa názvov ulíc.

Čo teda zjesť? To je jednoduché - úplne hocičo. V Ľvove varia dobre, nájdete tam v podstate čokoľvek, od pizze v pouličnom stánku po ústrice. A hlavne veľa mäsa, šašlikov, varenikov, pirohov, šúlancov a boršča. Jedli sme všelikde a všade bolo dobre, no víťaz bol jednoznačný a určite ho nevynechajte. 20 metrov od Plošča Rínku je poľsko-židovská reštaurácia Bačevskych/Baczewski, ktorá bola zo všetkých najlepšia. Varia klasické jedlá typické pre región, doplnené o poľskú, židovskú a rakúsko-uhorskú kuchyňu (lepší guláš som už dlho nevidel) a pokojne si nechajte poradiť. Je to starosvetský podnik s dobrou obsluhou (čo v Ľvove nie je úplný štandard) a pokiaľ sa nebudete obťažovať rezerváciou, oplatí sa tam aj počkať.

Okrem toho je mesto známe svojimi tematickými reštauráciami - od etnických (Gruzínskych, či Arménskych) až po vojenské, alchymistické a vlastne úplne hocijaké. Tu treba povedať, že všade bolo jedlo kvalitné, chutné, dobré a nakoniec aj veľké. Keby ste mali už jemný pretlak mäsa, mám tiež dobrú správu - boršč, ktorý sa predáva pod názvom “haličský”, je vegánsky, nerobí sa z mäsa, ale len z repy a plávajú v ňom hríby a malé pirohy plnené kapustou a opraženou cibuľou.

Do pozornosti dávam ešte jeden koncept, ktorý síce nie je tradične ľvovský, ale celoukrajinský. Ukrajincom sa totiž podarilo to, o čo sa napríklad u nás pokúšalo už asi 7800 ľudí, len to vždy skončilo ako nepodarené lahôdky s treskou a suchými rožkami. Ukrajinci majú vlastnú sieť tradičných fast-foodov. Volá sa Puzata chata, ponúkajú tam všetko možné - od rezňov, cez ryby, cestoviny až po šaláty a dá sa tam najesť doslova za pár hrivien. Jedna vec tam je však špeciálna a oceníte ju hlavne po náročnejšej noci v miestnych veľkomestských víroch. Stáročia tvrdej práce na rozvoji alkoholizmu priniesli svoje ovocie - konkrétne najlepší “vyprošťovák”, čo som za život objavil - polievku s poetickým názvom saľanka.

Ako som bol býval spomínal, Ľvov vždy bol býval (multi)kultúrnym mestom a azda aj vďaka odstredivej polohe vrámci ZSSR mu to vydržalo. Nie je preto čudné, že bol v 70-tych rokoch centrom sovietskej odnože hnutia hippies a dodnes je to mesto s pokročilou kultúrnou scénou. Neznalému sa môže javiť, že mesto ovládla nejaká oneskorená hipsterská revolúcia, ale nie je to celkom tak. Napríklad kultúrne centrum Dzyga, ktoré je obdobou košickej Tabačky, alebo žiliského Záriečia, otvorili už v roku 1993. Okolo neho sa sústredí množstvo galérii a artsy podnikov a naozaj to tam žije. Samotná Dzyga obsahuje aj velikánsky štýlový jazzový klub a keď máte potrebu prediskutovať miestnu scénu s miestnymi znalcami, tak ste tam dobre. Keď chcete len konzumovať a kukať, tak tiež.

Ďalšie miesto s osobitou atmosférou je Krivá lipa. Krivá lipa je vnútroblok prerobený na akúsi reštauračno-krčmovú pasáž, pôsobí to tam podobne, ako v MuseumQuartier vo Viedni, len v menšom a bez múzeí. A Krivá lipa sa to volá, pretože je tam krivá lipa. 

 

Keď som už pri tých hipsteroch. Ľvov je veľmi hipsterské mesto, ale zjavne tu nejde o nejaký náhly záchvat a ľvovčania boli hipstrami before it was cool a zostávajú nimi aj after it is cool. Napríklad, najobľúbenejší miestny nápoj je káva v rôznych formách, objemoch a chutiach. V Ľvove sa dodnes vyrába 90% celkovej ukrajinskej produkcie a je tu aj niekoľko menších pražiarní. Opäť, nie je to len poryv ostatnej dekády, niektoré z nich majú viac ako 100 ročnú tradíciu.

Ďalším poznávacím znamením hipsterizmu je remeselné pivo, ktoré je druhým najobľúbenejším miestnym nápojom a s mestom je spojené ako oravská slanina. Niektoré pivo tak aj chutilo. Začalo to už spomínaným požiarom pivovaru, po ktorom Ľvov kompletne vyhorel a pokračuje to v podobnom duchu dodnes. Napríklad, prvé oficiálne privilégium pre varenie piva bolo jednemu z mníšskych rádov udelené niekedy začiatkom 18. storočia. Nebolo to však preto, že honorácia potrebovala zdaniť miestnu masívnu produkciu, ale ako uvádzajú pramene, bolo to hlavne kvôli mizernej kvalite miestnych mokov.

Domáci sa hrdia, že lokálny ležiak s názvom 1713 patril k najlepším pivám v Sovietskom Zväze. Táto veta je, ako sa hovorí, samovysvetľujúca. Pivo 1713 chutí presne tak, ako si predstavíte jedno z najlepších pív v Sovietskom Zväze - keď je silno podchladené, tak je relatívne pitné. Inak je len kyslé.

Tu nasleduje osobná vložka. Nie som veľkým milovníkom remeselných pív, ale viem oceniť, keď je nejaké naozaj zaujímavé alebo chutné. Ľvovské remeselné pivovary majú jednu spoločnú vlastnosť - okrem toho, že skôr je problém v krčme naraziť na normálny ležiak, čapované remeselné pivá sú prevažne, v súlade s tradíciou, hnusné. Paradoxne, keď si miestne IPY, portery alebo ALY kúpite vo fľaši (napr. PRAVDA!), tak sú naopak celkom fajn. Ich transfer do čapovacích prístrojov v pohostinských zariadeniach však z neznámych príčin spôsobuje silný úpadok pitnosti.

Našťastie, nie len pivom je človek živý a ľvovské putiky ponúkajú množstvo iných možností. Gruzínske víno, arménsky koňak, ukrajinská vodka a potom, ďalšia miestna špecialita - nálevne s rôznymi typmi do sladka ochutených alkoholov. Napríklad višňovú pálenku, alebo vodku s malinovým sirupom. Ľudia sa združujú pred nálevňami a na stojaka sa v duchu určenia pohostinstva nalievajú. Potom si niektoré slabšie povahy sadnú na schodíky a grckajú si ružovú tekutinu do sandálok. Hoci sa to deje aj v nedeľu o 16:00, keď je námestie úplne preplnené korzujúcimi ľuďmi, nikoho to zvlášť nevyrušuje.

Najvyšší level sú šoty. Šoty sa objednávajú v rojoch. Bez ohľadu na počet hostí pri stole, obsluha donesie 6, 10, 12, alebo 20 šotov rôznych farieb a veľmi sladkých chutí. Môžu byť obyčajné, alebo nakombinované v rôznych variáciách - farbách ukrajinskej vlajky (k tomu je aj zvlášť pokrik), amerických farbách, rastafariánskych farbách, hocijakých farbách. Šoty sú populárne vo všetkých vekových kategóriách, podávajú sa v panákoch, skúmavkách, bankách a všeličom inom. Funguje to tak, že si partia naobjednáva desiatky šotov, ktoré prvú zhruba hodinu pijú a potom ich s každým ďalším kolom viac a viac namiesto pitia vylievajú. A potom škuľaví opustia podnik. Keď sa na to dáte, pripomeniete si mladé časy s prehriatou píčvodkou kdesi na opekačke. Ako atrakciu a sondu do miestnej kultúry môžem len odporučiť.

Ľvov je veľmi živé mesto. Na rozdiel od klasických turistických destinácii je živý hlavne vďaka domácim. Možno to spôsobuje absencia nejakých zásadných nákupných centier, ale každý jeden pekný deň je centrum mesta doslova prepchaté korzujúcimi ľuďmi. Aj preto, že mesto nie je len skanzenom, naozaj to tam žije od popoludnia do neskorej noci. V uliciach vládne veľmi družná atmosféra, nápoje sa čapujú "so sebou" a ľudia naozaj pôsobia, že majú život radi. Od dôchodcov hrajúcich šach v alejách až po detičky máčajúce sa vo fontánach.

 

 

Predsalen jedna vec v meste intuitívne chýba a podvedome ju stále hľadáte. V meste nie je napriek zdravej a prosperujúcej ucelenej komunite komárov rieka. Totiž, je, len ju pred 200 rokmi kvôli komárom, chorobám a podmytým domom zakopali do potrubia.

Kolorit dotvárajú veci, ktoré sa na “západe” vidieť nedajú - napríklad električkové koľaje vlnité ako horská dráha zo zvučky seriálu Krok za krokom, sušené (asi) ryby v chladiacich boxoch obchodov, alebo stále pojazdné sovietske motorové vozidlá. Výlet do Ľvova sa skrátka oplatí, aj preto, že let z Bratislavy trvá zhruba hodinu a je to ideálne miesto na párdňový výlet. Nehovoriac o tom, že je to stále fiškálne veľmi zodpovedná destinácia, kde sú veci výrazne lacnejšie, ako u nás. Myslím, že už to dlho nevydrží, pretože s rozvojom nízkonákladoviek sa dá očakávať, že Ľvov čoskoro objavia aj “západniari”, čo vždy s mestami (a hlavne tými cenami) zamáva. Neváhajte a leťte.

P.S.: Ak ste už v škole nestihli štúdium azbuky, veľmi odporúčam aspoň krátke zoznámenie s týmto tradičným slovänským písmom. V Ľvove sa síce úplne bezproblémov a takmer všade dohovoríte aj anglicky, ale je celkom praktické nepozerať na všetky nápisy ako na starobylé vesmírne šifry. Základné zoznámenie zaberie priemerne zdatnému jedincovi približne 2 hodiny.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?