O tom, prečo treba ísť na Korziku

Autor: Adam Znášik | 2.10.2019 o 11:43 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  1020x

Na začiatok sa pokúsim vysporiadať s otázkami, ktoré sa v súvislosti s Korzikou objavujú často a nie je celkom jasné, ako je to naozaj.

Hovorí sa, že Korzika je drahá. No, slovami starých politikov sa dá povedať, že Korzika je nie lacná. Slovami nových politikov sa dá namietať, že vôbec, len trochu. A až pod váhou záverečného účtu sa dá priznať, že vlastne áno, je dosť drahá, ale to je všetko.

Má to niekoľko dôvodov. Korzika síce nebola vždy francúzska, ale teraz je. A ako je známe, ani kontinentálne Francúzsko, čo sa týka služieb, nie je práve lacné. Druhý dôvod je zvláštne ekvilibrium medzi rozvojom a podkopávaním cestovného ruchu. Korzika samozrejme žije prevažne z turizmu, no historické okolnosti a národná hrdosť prispievajú k tomu, že ten rozvoj nie je zďaleka taký rýchly a brutálny, ako v iných častiach stredomoria. To je samozrejme dobrá správa, pretože čaro ostrova spočíva aj v tom, že to tam nevyzerá ako v Disneylande. Daňou za to sú vyššie ceny, napríklad za ubytovanie, pretože dopyt je výrazne silnejší, ako ponuka. Preto sa netreba čudovať, že za pomerne extravagantné ceny dostanete ubytovanie, ktoré by v inej časti európy skrátka vyzeralo inak, konkrétne o 1 až 2 triedy lepšie. To sa týka hlavne ubytovania pre väčšie skupiny, menovite rodiny. Nie je to žiadny mordor, ale ak si znížite očakávania, o to menšie bude prípadné sklamanie. Dobrá správa je, že tieto občasné nedostatky naozaj bohato kompenzuje všetko okolo.

Hovorí sa, a dočítal som sa to aj vo viacerých sprievodcoch, že Korzičania nemajú radi turistov. Trúfam si oponovať. Za 15 dní sme nemali jedinú nepríjemnú skúsenosť, práve naopak. Korzika samozrejme nie je Egypt ani Turecko, kde je “hospitality” dlhodobo a cielene budovanou národnou mantrou. Korzika je aj v tomto celkom autentická, takže fungujú normálne medziľudské vzťahy, vzorce a aj, nuž, patterny. Napríklad stačí pozdraviť po francúzsky a hoci v tomto jazyku už neviete ani len zanadávať, ochota protistrany doviesť dialóg do úspešného konca sa náramne zvýši. Inými slovami, keď sa človek nespráva ako buran a nemyslí si, že každý musí jasať blahom z jeho afektovanej angličtiny so slovensko-filmovým prízvukom, nebude mať žiadny problém.

Keď sme už pri jazykoch. Ako som bol býval spomínal vyššie, Korzika síce nebola vždy francúzska, ale dnes náhodou je. Preto je vzťah korzičanov k cudzím jazykom pomerne rezervovaný a keď si do príručnej batožiny pribalíte aspoň základné reštauračné frázy po francúzsky, alebo aspoň taliansky, ušetríte si zopár nie vždy jednoduchých rukonožných konverzácii. Totiž, ani menu v angličtine nie je mimo turistických centier úplný štandard. Písaná korzičtina pripomína rumunštinu, na počutie je to niečo medzi francúzštinou a taliančinou a oba tieto jazyky ovláda prakticky každý.

 

Hovorí sa, že Korzika je krásna. Áno, je. Nádherná. Nezvyknem úplne plytvať týmto typom superlatív, ale tu sa inak nedá. Korzika je krásna až hrôza. Západné pobrežie je divokejšie, na východe a juhu je odstup od hôr k moru trochu väčší, ale nijako to na kráse neuberá. Od tyrkysového mora, cez biele pláže, zelené podhorie s vodopádmi až takmer k 3000 metrov vysokým horám je nemožné nenájsť miesto, ktoré človeku vyrazí dych. Naozaj. Nepreháňam, Korzika je jedna z tých destinácii, ktoré naživo vyzerajú ešte lepšie, ako na profi fotkách.

Ak ste milovníkmi divokejších scenérii, treba voliť západné pobrežie, keď hľadáte viac oddychu a väčší výber pieskových pláží (napríklad kvôli deťom), lepší je východ, alebo juh. Kombinácia oboch sa nachádza na severnom výbežku Cap Corse.

Korzika nie je miesto, kde treba sedieť na jednom mieste, akokoľvek peknom, pretože by to bola strašná škoda. Existenciu verejnej dopravy naznačuje množstvo eurofondových zastávok po celom ostrove, ale autobusy sme stretli dokopy asi 2. Ak máte slabosť pre železnicu, určite skúste trať z Bastie do Ajaccia, ktorá ostrov križuje, prechádza aj cez horské masívy a patrí k tým tratiam, ktoré majú trainspotteri vo svojich kariérnych to-do listoch na popredných miestach.

Ale ak si chcete Korziku naozaj užiť, absolútnou nevyhnutnosťou je auto. Tu prichádza ďalšia Hamletovská otázka - ísť na Korziku verejnou dopravou (ergo lietadlom), alebo vlastným autom? Pre vlastné auto hovoria 2 zásadné argumenty - cesta autom je pri viac ako 2 osobách podstatne lacnejšia a môžete si pribaliť aj 300kg vecí, ktoré síce nepoužijete, ale mohli by ste.  Po druhé - získate statusovú nálepku Corsica Ferries na auto, ktorá vám v decembrovej pľúšti pri oškrabávaní rannej námrazy skrehnutými prstami ešte po tme pripomenie, že svet môže vyzerať aj inak.

Proti ceste vlastným autom hovorí všetko ostatné - ale hlavne to, že cesta z našich končín trvá zhruba 15 hodín čistého času (nie len tam, ale žiaľ aj naspäť) a aj keď niekde cestou strávite pekný deň, treba myslieť na to, že tým pádom ho nestrávite na Korzike a bude vás to mrzieť. Nehovoriac o tom, že auto z požičovne akejkoľvek konštrukcie je oveľa lepší off-road, ako vaše vlastné auto a cesty na ostrove nie sú úplne vždy ideálne, dokonca niekedy nie sú ani asfaltové.

Pri výbere auta z požičovne sa vôbec nemusíte trápiť jeho parametrami. Podstatné je len to, aby sa vám tam zmestili kufre a pasažieri. Počet koní, newtonmetrov ani zrýchlenie nie sú podstatné, pretože rýchlosť 80km/h prekročíte len sviatočne a v sezóne sa netreba veľmi tešiť ani na pretekanie na serpentínach, pretože zvyčajne sa budete pohybovať vo vláčiku šoférov s podobným osudom.

Ak nie ste milovník adrenalínových jázd, dobrou správou je, že na Korzike sa jazdí relatívne normálne. Veľká časť áut na cestách sú turisti, takže to nie je také rodeo, ako napríklad na Sicílii. Pri rezervácii auta je však nutné myslieť strategicky vopred. Hlavne pri väčších autách a SUV môžete týždeň pred odletom zistiť, že buď nie sú, alebo sú za cenu, ktorá by mohla byť aj nepríjemná. Inak je požičovné veľmi v norme a za stredne veľké auto zaplatíte od 25 do 50 eur na deň.

Pre šoférov je dôležitý aj poznatok, že fixné radary na ostrove nie sú fake a pokuta za rýchlosť vám naozaj príde domov. Pokuty nie sú nijako brutálne, ale aj tak to nie je typ pohľadnice, ktorú chcete dostať. Dobrá správa je, že vyrozumenie príde v rodnom jazyku a jeho úhrada je možná cez aplikáciu v telefóne, čo vám aj s jej inštaláciou zaberie približne 3 minúty času.

Hovorí sa, že Korzika nie je ideálna pre cyklistov. Toto je náhodou celkom pravda. Nie, že by sa po ostrove jazdiť nedalo, a aj sa hojne jazdí, ale k obrázkovému zážitku to má celkom ďaleko. Magistrála na východnom pobreží je síce zjazdná, ale prepchatá autami a viac ako dobrodružný výlet s panoramatami pripomína jazdu rannou Bratislavou. Keď od pobrežia odbočíte do hôr, panoramata prichádzajú, ale ak nie ste adeptom na bodkovaný dres z Tour de France, nie je to nič pre vás. Kopce sú dlhé a strmé a aj tam je veľa áut na úzkych cestách. Ešte sú tam aj kozy, ovce, kone a prasiatka vo voľnom výbehu, čo napríklad v rezkejšom zjazde môže spôsobiť väčší ako malý problém. Takže ak ste hardcorový cyklista, ktorý zbiera mapky do Stravy, aj tak vás neodhovorím a ak nie ste, s bicyklom sa budete trápiť zbytočne.

Korzika je v stredomorí, a ako to už v stredomorí býva zvykom, jedným z podstatných elementov je jedlo. Na počudovanie, Korzika napriek všetkým predpokladom nie je nejakým gastro rajom. Jedlo je samozrejme veľmi dobré, ale zázraky čakať netreba. Jedno z prekvapení je, že Korzičania sú oveľa silnejší v žánri terre ako v žánri mer. Najväčšou miestnou špecialitou sú polodivoké prasiatka kŕmené gaštanmi z kraja Castgniccia. To je kraj, kde pred 500 rokmi janovčania vysadili obrovský gaštanový les, z ktorého potom ťažili drevo a gaštany. Aj preto sú Korzičania v gaštanoch vyslovene silní - majú gaštanovú múku, mäso odkŕmené na gaštanoch a samozrejme mnoho gaštanových dezertov. Pre suchozemca môže byť prekvapením, že miestne “sedliacke” jedlo je nie nepodobné tomu nášmu - rôzne variácie na perkelty a ragú v kombinácii s miestnou flórou nenechajú suchou jedinú slinnú žľazu.

K špecialitám patria rôzne variácie na bouillabaisu - rybiu polievku kultivovanú čulými vzťahmi s korzickými expatmi v Marseille, pohraničiarske mušle, diviačie ragú, teľacie s olivami a korzické jahňacie. Talianske vplyvy sú rovnako silné, miestna špecialita sú zapečené canelloni so syrom brocciu (variácia na riccotu), paradajkovou omáčkou a mätou.

Korziku si vyslovene užijete, keď máte slabosť pre extravagantnejšie údeniny. Sú veľmi výrazné a zvyčajne sa buď zamilujete, alebo ich vyhodnotíte ako nejedlé. Keďže sú často “domáce”, rovnaký typ údeniny chutí v každých dverách úplne inak a treba skúšať. Ostrov ponúka aj pestrú ponuku syrov, ktoré isto neurazia, ale v porovnaní s produkciou ich kontitentnálnych krajanov ťahajú za kratšie konce. Pestrý výber kozích, ovčích, zrelých, nezrelých, korenených aj slaných syrov ale črevná mikroflóra nepochybne ocení.

 

Ak ste napríklad s deťmi, alebo sa vám zdá, že +100 eur za obed s rodinou nie je každý deň rozpočtovo úplne zodpovedných, riešenie ponúkajú miestni migranti z Maghrebu. Prevádzkujú pizzerie a kebabárne s kvalitnou produkciou a menšie hlady chutne vyriešite aj v hociktorej bulanžérii.

Napokon, je tu ešte jedna vec, ktorá sa naozaj oplatí. Východné pobrežie bolo dlhé roky močariskom, kde žili komáre a vyskytovali sa tam aj všetky príjemné močiarové choroby - malária, žltá zimnica a iné lahôdky. Po druhej svetovej vojne chceli američania na ostrove umiestniť vojenskú základňu, a tak, v záujme pokroku, toto územie zbombardovali DDT. Je to síce nehumánne, ale komáre s maláriou to vyriešilo. Dnes sa mokriny a slanosladké lagúny využívajú na chov ustríc, ktoré sú tak v miestnych pohostinstvách nie len naozaj čerstvé, ale aj cenovo veľmi prijateľné. Ak si chcete potrénovať vztyčovanie malíčka, je to presne pre vás.

Na ostrove sa samozrejme pestuje aj víno. Víno je na tom podobne, ako slovenské červené. Miestni sa tešia, aké dobré dokážu dopestovať, zvyšok sveta si hovorí, že síce je to priemerné, ale zas lepšie, ako keby vinári namiesto toho chodili poza školu a fetovali. Víno je štandardné, pitné, reštaurácie aj supermarkety navyše ponúkajú aj veľký výber kontinentálnych vín - od lacných až po tie dobré.

Dôležitou súčasťou výletu na Korziku, hlavne teda samozrejme s deťmi a ideálne v lete, je kúpanie. Ostrovné pláže trpia jedným nešvárom - morskou trávou. Je jej veľa a je všade. Niektoré pláže sa upratujú viac, niektoré menej a iné vôbec. Našťastie, výber pláží je pomerne veľký. Na východnom pobreží, ak máte auto, môžete vyberať prakticky donekonečna. Pláže sú biele, voda tyrkysová, nebo blankytné a hlavne, s výnimkou najväčších letovísk, sú pláže prakticky prázdne. Ak preferujete prenájom slnečníka s obsluhou a prístupom k sprche a toalete, máte takú takmer v každej dedine. Ak preferujete pláž “bez komercie”, na výber je toho ešte viac. A ak ste schopní zliezť príkrejší skalnatý zráz, tak máte k dispozícii množstvo plážičiek medzi skalami, kde nie je vôbec nikto. My sme úplne najkrajšie more našli na samom severe Cap Corse, kde okrem najkrajšieho mora kulisy dotvárali stáda kráv oddychujúcich na pláži a odór roľníckeho družstva. Presne tam som si hovoril, že taký Igor Rattaj by ich naučil, ako sa robí cestovný ruch. Pretože keby takáto pláž bola kdekoľvek inde, tak tam stojí 8 hviezdičkový rezort pre VIP klientelu a rozhodne mu tam nesmrdia kravy. Hocikde inde áno, na Korzike nie. A tak je to dobre.

Pri rozhodovaní o budúcich dovolenkových zážitkoch treba snívať a ak by som mal nejaké naozajstné odporúčanie pre ľudí, čo si chcú korzické pobrežie naozaj vychutnať, tak je to prenájom lode. Odpadne vám problém s morskou trávou a dostanete sa prakticky kamkoľvek.

Korzika je, ako som bol býval spomínal, francúzska. Mnoho Korzičanov si to však nemyslí. Niektorí by chceli byť talianski a väčšinou by chceli byť skrátka korzickí. Z tepla bratislavskej kaviarne sa tento problém a vôľa po národnej svojstojnosti môže javiť redundantne, ale zaslúži si to pár riadkov navyše. Ľahko sa totiž o svetoobčianstve bez hraníc rozpráva zo samostatnej krajiny, ktorá vznikla zhodou dejinných náhod, prakticky bez jedinej preliatej kvapky krvi a jej nárok na existenciu je možno menší, ako v prípade Moravy alebo Sliezska. Skrátka, my, Slováci by sme mali byť ticho a šúchať nohami. Korzika má samozrejme pradávnu históriu, čulá a prekvitajúca bola už v staroveku a potom sa o ňu striedavo tĺkli Janovčania, Francúzi a piráti z celého stredomoria, ktorým podľa toho, aké bolo pozadie pre korunu, striedavo podkurovali Briti.

Boj o samostatnosť za mnoho storočí neslávil mnoho úspechov a aj jeden z úspešnejších pokusov samovyhlásenia samostatnosti napokon vydržal len chvíľu, kým ho zas neupratali Francúzi. Aj preto sú na ostrove stále aktívne militantné sily, ktoré za samostatnosť bojujú a bežným folklórom sú rozstrieľané francúzske tabule a sem tam narobia aj galibu s ľudskými obeťami. Jednou z irónii úspešnej Francúzskej prítomnosti bol program, ktorého cieľom bolo dostať mladých korzičanov na dobré francúzske školy a spraviť tak z nich naozajstných francúzov. Vďaka tomuto programu dostal vzdelanie aj istý Napoleon Bonaparte. Aby to nebolo také jednoduché, keď sa na Korziku vrátil už ako cisár, miestni ho neznášali úplne rovnako, ako hociktorého iného Francúza.

Korzičania skrátka nemajú radi autority a úspešne trolujú každého jedného prezidenta, ktorý sa snaží akokoľvek do deja zasahovať. Má to aj jeden praktický rozmer. Ako to už s revolucionármi býva, nie veľmi radi podporujú svojich otrokárov, a tak na Korzike mimoriadne často postihujú rôzne závažné poruchy elektronické pokladne a poťažmo aj platobné terminály. Čím chcem povedať, že so sebou vždy treba nosiť povestný keš, pretože inak na mnohých miestach skrátka nezaplatíte.

Aby som len nekecal, zostáva otázka, čo teda na Korzike treba vidieť. Tu je odpoveď úplne jednoduchá - úplne všetko. Jediné miesto, kde by som asi svoj východiskový bod nevolil, je pobrežie na juh od Bastie zhruba po obec Ghisonaccia. Tam sú síce tiež pláže, ale je tam aj veľa kempov, veľa komárov a dosť špiny. Všetko ostatné je viac, ako hrateľné a všade budete mať o zábavu postarané. Či je to Cap Corse, či je to juhovýchod, či je to okolie krásneho Bonifacia, alebo sú to drsnejšie brehy západného pobrežia. Všade máte do hodiny cesty nejaké pekné mesto alebo vysoké hory. Naozaj vysoké. Také vysoké, že sú vyššie ako Tatry a pre hikingových nadšencov je to perfektné miesto aj mimo klasickej letnej sézóny. Severojužná korzická týždňová hrebeňovka totiž patrí ku klasickým trasám, ktoré skrátka chcete prejsť. Na Korzike netreba čakať rezorty a aquaparky, ale za tými sa predsa chodí úplne inde. Naopak, Korzika je presne to miesto, kam sa chcete bezpodmienečne vrátiť a nie úplne bezpodmienečne v lete, pretože keď si tento zelený ostrov predstavíte v jesenných farbách, je mu naozaj ťažko odolať.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Živnostník zarobí viac ako zamestnanec. O koľko a čo musí preto obetovať?

Rozdiel oproti zamestnancovi môže byť markantný.

Cynická obluda

Ako Blaha vyhral Threemu

Stratég ticho sedí v kúte a odškrtáva si mená skompromitovaných kolegov, ktorí ho už nepredbehnú na kandidátke.


Už ste čítali?